ahoj,
venujem sa sebe až niekedy mi z toho mierne preskakuje, no nie vzdy a vtedy sa venujem opäť sebe. Ako keby som sa venoval svojmu mozgu, akokeby som bol otrokom svojho mozgu, ktorý má velikánsku kapacitu a púšťa ma všade tam kam ma púšťa stále inde a hlbšie a všade dokážem dosiahnúť dokonalosť aj keď už so mnou nemá mozog trpezlivosť lebo chce utíšiť moju snahu o poznanie a pokorenie mozgu a toho čo sa v ňom skrýva. Som v tom dobrý no niekedy nevládzem, bolí ma to aj fyzicky aj psychicky. I keď viem, že moje JA je to čo stále znovu a znovu vstane a pokúša sa zdolať mozog. Stále si hovorím že tam musí byť nieaká skulinka, niečo čo tam nesedí. Nemôže byť všetko dokonalé a logické. Mozog mi týmto pomáha veľa vecí zistiť o sebe. A pritom je to veľmi sebecké a využívam túto vlastnosť mozgu. Vlastne mi pomáha prehĺbiť moju dušu.
To že mi mierne preskakuje som napísal ako vtip. Proste, už viem. Ale pred tým keď som ešte nevedel, mal som to v živote veľmi tažké. Lebo s takou fantáziou a chuťou žiť sa ľudia nestretajú každý deň a preto sa stretávam s rôznými reakciami, ktoré som často krát nechápal.
Teraz, dnes už viem. Dospel som. Snažím sa žiť si svoj sen. Byť šťastným, i keď mi príde vhod i nešťastie. A potom keď som obsiahol svoju obmedzenú kapacitu mozgu tak som sa začal venovať realite a tieto svoje analýzi, matematické výpočty, skúsenosti a duchovné poznanie seba sama používam v prospech ľudstva tak ako najlepšie viem s čistým úmyslom i svedomím. . . si myslím že toto je umenie poznania. S nadhľadom nazerať nad svoje činy...
Čo bude dalej neviem i keď to vyzerá, že by som mal vedieť. No bol by som rád aby sa zmena stala i keď je veľmi hrozná. Ja som pripravený. Pripravte sa ľudia.
Venujme sa zivotu, svetlu, láske, v skutočnosti nie len tak ale navždy dajme slub - om mani padme hum
Komentáre